Stagnačná teplota a efektivita slnečných kolektorov

Jedným z podstatných parametrov slnečného kolektora obsiahnutých v certifikáte Solar Keymark je jeho stagnačná teplota. Zisťuje sa v laboratórnych podmienkach certifikovaných skúšobní (napr. SPF Rapperswil) výrobcom slnečného kolektora v súlade s normou PN-EN 12975-2. Stagnačnú teplotu slnečného kolektora nazývame taktiež ako kľudová teplota, pretože sa meria na "nepracujúcom" kolektore pri nulovom prietoku teplonosnej kvapaliny a pri nulovom odbere tepla. V krajných prípadoch pri solárnych inštaláciách je vypnuté cirkulačné čerpadlo pri dosiahnutí maximálnej povolenej teploty. Uskutočňuje sa to z dôvodu zamedzenia poškodenia časti solárnej inštalácie. 

Stagnačná teplota je zisťovaná za podmienok slnečného dňa pri žiarení 1000W/m2 a okolitej teplote +30 st.C. Stagnačná teplota je teplota nameraná na povrchu absorbéra slnečného kolektora. Hodnotu stagnačnej teploty ovplyvňujú predovšetkým vlastnosti použitých materiálov pri slnečnom kolektore (sklo, absorbér, konštrukcia,...)

STAGNAČNÁ TEPLOTA

Stagnačná teplota slnečného kolektora svedčí taktiež o jeho výkonnosti. Čím vyššia je táto teplota, svedčí to o jeho lepších vlastnostiach a efektivite (vysoká absorbcia, nízka emisia, vyššia selektivita,...)

Stagnačná teplota je takiež nazývaná ako stav tepelnej rovnováhy, pretože energetické zisky slnečného žiarenia sa vyrovnávajú tepelným stratám slnečného kolektora. Efektivita pri dosiahnutí stagnačnej teploty je nulová.

EFEKTIVITA SLNEČNÉHO KOLEKTORA

Slnečné kolektory populárne nazývané solármi sú prispôsobené na prácu za podmienok vysokého slnečného žiarenia. V rámci certifikácie v súlade s normou PN-EN 12975-2, soláre sú vystavované podmienkam s vysokkým slnečným žiarením. Testy môžu byť vykonávané aj počas 2-5 mesiacov s minimálne 30 slnečnými dňami.

Literatúra:

[1] „Entwicklung von thermischen Solarsystemen mit unproblematischem Stagnationsverhalten”, AEE INTEC, bmvit) 9/2003

[2] “Experimentelle Untersuchungen zum Stillstandsverhalten thermischer Solaranlagen”, Universität Karlsruhe 06/2002